O diele
A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encyklopédiu dejín, geografie, výtvarného umenia, národopisu, vojenských a prírodných pomerov, kultúrnych a hospodárskych pomerov krajín uhorskej koruny a pozostáva z 25. zväzkov. Zväzok venovaný regiónu Hont bol napísaný v roku 1906 a ja som sa rozhodol voľne preložiť niektoré jeho zaujímavé časti, ktoré nám priblížia život vtedajšieho ľudu. V texte možno cítiť silný vplyv vtedajšej maďarizácie, preto tento text treba brať s rezervou a pochopením historicko-spoločenského kontextu tejto doby.
Stavebníctvo v regióne Hont
V maďarských dedinách ležiacich na dolnom toku Ipľa, ako Ipeľský Sokolec, Banská Belá, Pastovce, Tölgyes a Szalká, si vkusnejší Maďari stavajú nádherné domy s kamennými a drevenými stĺpovými verandami, ktorých fasády majú bohaté variácie v čistej bielej alebo farebnej kombinácii. Najmä reformovaní ľudia z povodia rieky Ipeľ vynaložili veľa úsilia na zdobenie fasád svojich domov. Ľudia si tu zdobia brány aj ploty. Vidíme len veľmi malý počet domov so šikmými priečeliami a malými odkvapmi, v ktorých uličnej časti chýbajú čelné steny s dekoráciami a otvormi. Takéto budovy dôsledne stavajú aj obyvatelia Kemence. Ich domy bývali úplne prázdne a dnes sú už dlhé desaťročia vysvetlené, bohaté na originálne dekorácie, aj to aj u ľudí, ktorí aj v nedávnej dobe radi používajú ako krycí materiál iba slamu.
Materiálom stavieb poľnohospodárskych budov je aj dnes väčšinou nepálenica a blato, to posledné sa vyrába starodávnym spôsobom a medzi dosky sa ubíja a vtláča stena (malta) zmiešaná so slamou. V praxi existuje aj bezpečnejšia a pevnejšia stena. Vyrába sa tak, že steny budovy podopierajú trámy a medzi stĺpmi sa pletú z trstiny a tú potom omietnu riedkym bahnom. V obciach slovenskej časti Hontu je vonkajšia dispozícia domov rovnaká ako v maďarskej. Iba interiér ukazuje markantný rozdiel.
Stavebníctvo v maďarských oblastiach
V maďarských obciach župy je jedna strana vnútrozemia po dĺžke do ulice a jedna do dvora. Na strane dvora je široký odkvap, často aj pavlač. Nájdeme ich s jednou miestnosťou vpredu – prvou izbou, ďalšou vzadu a pitvorom a pecou v strede. V modernejších je počet obytných priestorov o jeden alebo maximálne dva izby viac. Vo dvore, ktorý má z uličnej strany väčšinou farebný plot, latkovú alebo doskovú bránu a sem-tam predzáhradku, nájdeme na mnohých miestach oproti obytnému domu menšiu stavbu s veľkou komorou a sýpkou. V súlade s tým, ďalej vzadu, ku koncu dvora stoja ohrady pre ošípané a na konci obytnej budovy stoja stajne pre hospodárske zvieratá – kone a voly.
Nádvorie delí od zadnej záhrady plot. Záhradu zvyčajne tvorí ovocný sad s priestorom na kosenie. Oproti, pri dlhej obytnej budove, nájdeme studňu, ktorá je hlavne murovaná a len sem-tam má koleso na ťahanie lana. Stavebný materiál je odnedávna tehla a drevo. Ako krycí materiál sa stále používa slama a v dolnom údolí Szekincze trstina. V poslednom čase si vo všeobecnosti získali popularitu moderné škridlové šindle. Šindľové a trstinové domy majú hladké strechy, kým slamené domy majú sedlové a strapaté strechy.
Oblečenie.
Stručne môžeme povedať, že odev Maďarov je rozhodne typicky maďarský a s malými rozdielmi podobný odevu Maďarov susedných žúp; kým ten slovenský na druhej strane ukazuje hlavný charakter typického slovanského odevu. Preto pomerne ľahko možno odhadnúť, ktorý obyvateľ Hontu patrí ku tej či onej národnosti. Ale maďarské ani slovenské prvky v rámci samotného Hontu nie sú ani zďaleka jednotné v charakteristickom odeve. V každom regióne, ba aj v niektorých obciach nájdeme špeciálne kusy odevu ako pre Maďarov, tak aj pre Slovákov. Tie sa sa líšia výzdobou a strihom. Takýmito odevmi sú napríklad vesta, szür (kabatec) a ködmön (kabaňa), ktorých v maďarskom aj slovenskom regióne nájdeme viacero verzií.
Maďari aj Slováci vyrábajú svoje hlavné odevy výlučne zo spracovania vlastného konope. Okrem toho si Slovenky, napríklad vo viacerých obciach okresu Krupina, vyrábajú aj vlnu doma z ovčej vlny, z ktorej šijú aj vrchné odevy pre mužov. A v maďarských dedinách v dolnej doline Szekincze tkajú krásne slamené klobúky. Lemovanie odevov a ich zdobenie čipkou je zvykom pre Maďarov aj Slovákov. Túto ozdobu si vyrábajú sami sedliaci, najmä v slovenskej časti, kde je veľa remeselníkov aj z iných odvetví chalupárstva.
Svadobné zvyky u Slovákov v regióne hont
V slovenských rodinách v Hontianskej župe je pozoruhodný zvyk, že ženích zostáva s nevestou až do úsvitu v deň, kedy ženích požiadal dievča o ruku. Predchádzajúce dni zaneprázdňovali svadobčanov prípravami na svadbu, najmä v svadobnom dome nevesty. A v deň svadobnej prísahy je nevesta nádherne rozčesaná a oblečená. Takáto príprava sa robí od úsvitu medzi veľkým spevom a jasotom dievčat, ktoré pomáhajú s krášlením.
Keď je nevesta oblečená a v sviatočných šatách zdobených remienkami, s roztomilou a kvetinovou výzdobou na hlave, muž otvorí okno, vyhodí ten prútený koláč v tvare venca a zvolá: Zorný vták! Svadobný sprievod sa prechádza pod odkvapom a tam hlasno spieva. Keď zazvoní zvon v kostolnej veži, svadobný dav odchádza na svadbu z domu nevesty aj ženícha. Pred ženíchovým sprievodom je cesta do kostola zatarasená, no nie len obyčajným slameným povrazom, ale reťazami, na ktoré kladú aj drevené polená. Keď sa zátarasa odpratá, vstúpia všetci do kostola no pred tým sa očistia od ťažkej práce. Po cirkevnom obrade je u ženícha hostina, po ktorej nasleduje tanec.
Záver svadby
O polnoci sa mladý manželský pár ukladá na odpočinok a samozrejme aj to má veľa obradov. Nevesta dostane tri sviečky do pravej ruky, ktorá ich stlačí medzi prstami. Potom dievčence vedú nevestu okolo veľkého davu mladých dievčat. Ten spieva piesne počnúc piesňou „Stratila som pártu“ a potom „Okolo nej, okolo nej“. Potom ide mladý pár do spálne. Tu nevesta vyzúva ženíchovi čižmy a jednou ho trikrát symbolicky udrie do čela. Potom si spolu sadnú a zjedia koláč a potom ich ľudia nechajú osamote. Na druhý deň ráno odvedú nevestu do kuchyne k peci. Tu majú hostinu a po rozdaní koláča radosti (radostníka) sa svadba končí.
Zdroj : Samu Borovszky – A Magyarország vármegyéi és városai
Preklad : Bc. Ján Čigáš – historik, genealóg, heraldik
Prečítajte si aj predošlý blog ktorý sa venuje Gemeru a Malohontu
Viac o tvorbe Samu Borovszkého tu